Žijem pre vás! 9 - 0%
Dragon Princess 4 - 20%
Clarksnová, ty sa nezdáš! 6 - 0%
Don't be so serious! 15 - 65 %
(aktualizácia 22.3. 2016)


Kapitola 12 - Pochmúrny večer

7. listopadu 2015 v 22:46 | Nessa |  Don't be so serious!
Weeeeey! Je to tu. Kapitola 12 prišla na bielom koni a okolo zaznievali fanfáry. Ešte predtým, než sa rozčítate, tak spravím update na svoj život. Času je stále menej a menej. Nestíham, čo vyplýva už z článku predtým. Ale písať sa snažím, len to ide pomaly. Hlavne keď ide o niečo, čo nechcem odfláknuť a potrebujem si dávať dokopy fakty, ktoré som už napísala a ktoré nie. A tak. A teraz som sa snažila spraviť trochu dlhšiu kapitolu, aj keď sa vyšplhala len na 1815 slov a 3 strany.
Inak, vrátila som sa pred chvíľou z Liberca, z tanečnej súťaže a musím povedať, že v Liberci sú super miesta. Takže ak ste z Liberca, tak vám v duchu závidím Babylom O:) A teraz už ku kapitole.
Nessa



"Maman?" šepla do prázdnej chodby sídla. Bola noc. Sídlo doslova zívalo prázdnotou. Mala pred sebou malý lampášik a pomalými krokmi sa vzďaľovala od jediného svetlého miesta na chodbe - od jej izby. V tomto krídle to bola takmer vždy jediná osvetlená miestnosť. Inak tu boli len hosťovské izby, kúpeľňa a menšia knižnica, do ktorej nechodil nikto okrem nej. Ideálne prostredie pre dieťa. Okrem toho cesta do západného krídla bola pre ňu ešte veľmi dlhá, takže jediná kam sa bola schopná ako tak sama po tme dostať bol salónik. Ak bude mať šťastie, tak tam možne nájde mamu čítať si nejaké listy. V takejto nočnej dobe to občas robievala.

Kráčala opatrne a čo najmenej hlučne. Nechcela spôsobovať príliš veľa rozruchu. Krôčik po krôčiku sa blížila k rohu, za ktorým bol salónik. Keď však došla na roh vyrušili ju hlasy. Zastala a trochu oddialila lampášik, aby nebolo vidieť svetlo a mohla nerušene počúvať. Ani ju tak nezastavili hlasy, ale ich tón. A hlavne hlas jej otca. Počula ešte druhý mužský hlas, takže jej niečo našepkávalo, že keby tam šla, tak by ju odtiaľ vyhnali a bolo by na ňu zle. Preto sa ešte kúsok oddialila a mlčky počúvala rozhovor.

"Myslíš, že Lucius na ňu dokáže dohliadnuť? Nechcem, aby moja dcéra bola v rukách niekoho, kto sa o ňu nedokáže dostatočne postarať."
"Uisťujem ťa, že môj syn je pripravený na túto úlohu. Okrem toho ja budem vždy na blízku keby sa niečo stalo." Rozhovor síce vyzeral byť na neformálnej úrovni, no niečo v ich tóne ju strašilo. Znel až moc napäto. "A potom by sme sa mohli dohodnúť ako to bude s nimi ďalej. Myslím, že ak spolu budú dostatočne vychádzať, tak by sme mohli-"
"Netreba predbiehať udalosti, Abraxas. Maia je ešte dieťa, kto vie ako sa prispôsobí spoločnosti. Každý si hľadáme svoju vlastnú cestu," s tými slovami jej otec uzavrel konverzáciu a potom ich počula vyjsť z izby druhou stranou a pomaly schádzať po schodoch. V ten čas netušila, že ten rozhovor ju navždy poznamená.

***

Ples. Stena. Yaxley. Temnota. Postupne sa jej vybavovalo, čo sa tam stalo. Nič ju však nebolelo, čo bolo nadmieru divné. Predpokladala minimálne niečo zlomené a celé telo dotlčené, nečakala.. nič. Jediné, čo ju bolelo bola hlava, ktorá jej až nadmieru trešťala. Ale to bolo kúzlom, ktoré na ňu vyslali. Poznala ho až moc dobre na to, aby nevedela o čo sa jedná. Pomaly otvorila oči a nad sebou zazrela smaragdový baldachýn. Až moc povedomý.

"Si hore," sucho skonštatoval Severus, ktorý bol niekde pri nej. Namiesto toho, aby sa otáčala, sa rovno posadila. Trochu prudšie - uvedomila si, že je to blbosť už keď sa dvíhala, ale radšej to chcela pretrpieť než zostať tam bezvládne a čakať. "Výborný nápad," poznamenal ešte.

Keď ju trochu prestala hlava bolieť, tak sa odvážila sústrediť na okolie. Pamäť neklamala. Stále boli v Malfoy Manor, no teraz boli v hosťovských izbách.
"Prečo sme tu?" vybehla na Severusa s trochu podráždeným tónom. Nemala to tam rada. Nie.. neznášala to tam.
"Pretože si sa sa nechala pohodiť na zemi a majiteľ domu to videl a poslal ma s tebou sem." To vysvetľovalo situáciu. Lucius bol jediný, kto ich tam mohol poslať. Videla na Sevovi, že mu to nebolo zrovna po chuti. Pravdepodobne by ju nasilu prebral kúzlom a odišiel by s ňou, keby to Lucius nevidel, no to i nemohli dovoliť. Úžasné.
"Nebola som pohodená, skôr surovo skopnutá" zafrflala mu na to metaforicky (pretože to skôr cítiť ako kopanec, než kebyže niekto človeka len tak zhodí), ale radšej prešla pohľadom svoje telo. To, že bola v inom oblečení si všimla až teraz. A obväz pod tým ucítila tiež až teraz. Bolo to jej oblečenie. Staré pyžamo. Myslela, že jej všetky veci boli dávno spálené na popol, ale zjavne sa mýlila. Tiež jej až teraz zapínalo, že Lucius asi spravil viac než len, že Seva "poslal" sem. Aj keď obväz a staranie sa o zranenia bola Severusova práca úplne jednoznačne.

"Ehm, takže ťa sem len poslal, hej?" zdvihla obočie. Verila mu, ale vedela, že nerozvil detaily.
"Dal mi tvoje oblečenie a poslal ma sem." Hovoril to trochu viac povýšenecky a chladne ako obvykle, až jej z toho prišlo zle. Vzhľadom na to, že on väčšinou s ňou hovoril úplne inak. Ale usúdila, že to bol koniec rozhovoru na túto tému a nechcel sa o tom rozprávať. Ani ona sa o tom nechcela rozprávať.

"Neviem ako ty.." zdvihla sa z postele - čo potom, že na sebe mala pyžamo a trešťala jej hlava, "ale ja odchádzam." Na znak toho, že to myslí vážne zhrabla šaty, prešla tri kroky a doslova vykopla dvere do kúpeľne, ktorá bola vedľa. A naspäť zakopla. Stačilo jej, aby ju videl polonahú raz za ten večer. A okrem toho sa jej s ním nechcelo byť ani v jednej miestnosti, keď sa správal hentak. Pravdepodobne ho naštvala, že mu pridala zbytočnú prácu. Ako keby to bola jej vina. No, možno bola, ale aj tak! "Pche," fľochla pohľadom k dverám, vyzliekla si pyžamo, zhodila si obväz - musela uznať, že na tom spravil sakra práce, ale to ho neospravedlňovalo a zas si dala šaty. Potom vyliezla z kúpeľne, schmatla kabelku a bez pohľadu na neho vyšla z dverí.
Zamierila si to rovno k hlavným dverám bez toho, aby sa zastavovala. Mala dosť celej tejto maškarády. Neznášala tých ľudí, neznášala ten dom a neznášala spomienky, ktoré mala na celé toto prostredie.

"Maia," zastavil ju hlas tesne pred dverami a ona bola v pokušení sa neotočiť. Nakoniec však zastala, povzdychla si a hodila pohľad na Luciusa.
"Odchádzam," oznámila bez okolkov ľadovo ako sa na ňu patrilo. Rýchlo prebehla očami okolie. Hľadala Narcissu alebo niekoho známeho, no nevidela nikoho, kto by jej prekážal. Preto pristúpila k bližšie k Luciusovi a doslova ho prepaľovala pohľadom. "Čo si chcel docieliť tým, aby som prišla? Tým, že som musela byť nedobrovoľne v tomto sídle? Rozhovorom s tebou? Čo?" doslova syčala každé slovo, ktoré hovorila. "Všetko si pokazil vo chvíli, keď si sa ma prvýkrát nezastal. Vy a vaše názory na čistú krv. Chcela som si sama vybrať, čo chcem. Nájsť si cestu."

"Vieš, že to tak nebolo." Snažil sa obraňovať, no v jeho slovách bola trpkosť a na moment uhol pohľadom.

"To som si myslela!" zasmiala sa hlasno. Nikto tam nebol. Mohla doslova hovoriť, čo chce. Potom zmĺkla a pozrela sa odsudzujúco, až sa zdalo, že je vyššia než on a že na neho hladí z vrchu. "Mala som jedenásť." Dávala si dobrý pozor, aby každé slovo povedala pomaly a aby sa mu z neho prebehli zimomriavky na chrbte. Hodiny psychológie sa nezaprú. "Poškvrnili nevinné dieťa a ty si s tým nič neurobil. Aj keď to bola tvoja zasraná povinnosť, ako hlavného prefekta! Čo mi k tomu chceš, ešte povedať?!"

Mlčal. A bolo jej ľúto, že mlčal. Vedela však, že sa nemá ako obrániť. Jej princ na čiernom koni sa v prvom ročníku na Rokforte pre ňu stal démonom a zdrojom nočných môr. Vtedy by ju vonkoncom nenapadlo, že bude mať odvahu sa mu niekedy postaviť, ale zrada robí s človekom svoje.
"Odchádzam," zopakovala znovu pokojne, obišla ho a vyšla z dverí Malfoy Manor. Pre bránou sa odmiestnila.

***

Cintorín bol pochmúrnejší než obvykle. A to už bolo čo povedať na cintorín. Ale kto iný by chodil v halloweensku noc na cintorín okrem nej? A okrem bandy deciek, ktoré si mysleli, že je to "cool"? Nikto. Na príjemnom vzhľade tomu nedodávalo ani to, že už bola tma ako v rohu a popritom ešte všade hmla.

"Super.." šepla si len tak pre seba a potom pomaly kráčala k cieľu svojej nočnej prechádzky. Všetky sviečky na hroboch boli vyhasnuté. Až na jeden hrob, ktorý bol doslova ovešaný vencami a pri ňom boli kahany so sviečkami. Musela sa pousmiať. Oheň bol udržiavaný umelo - to videla aj odtiaľ kde stála. Pomaly pristúpila k hrobu a bez toho, aby sa zamýšľala nad tým, že jej bude zima a že bude celá špinavá si sadla pred hrob.

Zahľadela sa na prvé meno: "Kam sme sa to dostali, braček?" Jej slová začínali nostalgickým podtónom, no pokračovali skôr žalostivo. "Kde som bola? Keby som nebola taký egoistický tupec, tak by ste obidvaja žili a videli by ste teraz vyrastať Harryho sami. Je mi ľúto, že neuvidíš ako sa z neho stáva chlap, na ktorého by si bol pyšný a ktorý sa ti tak strašne podobá nielen vzhľadom." V jej hlase bol smútok, ale jej tvár nevykazovala žiadnu emóciu. Moc by ju to rozrušilo a vedela, že to najhoršie ešte len príde. Ale už nevládala nič nehovoriť. A odkedy sa vrátila tam nebola. Mala ísť skôr. Nešla lebo sa bála. Lenže v tento deň sa nedalo inak.

"Sestrička, chýbaš mi." Ďalšie slová sa jej zasekli v krku, no musela ich zo seba dostať. "Viem, že čím ďalej, tým viac by si bola vo mne sklamaná. Nebola som tu, keď Harry vyrastal. A nie som tu pre neho ani teraz. Veď ani nevie, že som jeho krstná!" Poslednú vetu už zakričala trochu hystericky a zúfalo sa zasmiala. "Ale, kebyže to vie nebolo by to dobré. Nikto by to nemal vedieť, lebo by to využili proti nemu. A kebyže to vie on, tak sa prevalí vzťah so Siriusom, ktorý nemá zmysel už teraz rozoberať. Všetko sa kazí. Viem, žeby sa ti nepáčilo ani to, na akú úroveň sme sa dostali, ale čo mám spraviť?"

Musela sa odmlčať, lebo potrebovala zakašlať. Bola jej zima, lebo mala na sebe len tie šaty a ešte k tomu sedela na zemi.
"Nemôžem mu odpustiť. Nemôžem sa vrátiť zas tam, kde sme boli. Nevideli sme sa roky a predsa medzi nami cítiť napätie. Hádame sa kedy sa dá. Ale občas rozmýšľam, že to bola moja vina. Že som mu nedala to, čo potreboval. Možno som stratila pochopenie, možno som sa príliš sústredila na seba. Možno potreboval cestu ako vycúvať.. ale načo to hovorím náhrobnému kameňu? Už som vážne taká zúfala?! Patetická.. poľutovania hodná?!" Pálili ju oči a svet sa pred ňou rúcal ako domček z karát. Bolo toho na ňu priveľa. Akokoľvek by ju niekto naučil nedávať najavo emócie, tak sa toho nazbieralo až moc. Jej návratom do Anglicka sa spustila lavína udalostí. A tieto jej výbuchy a výlevy emócií sa stávali čoraz častejšími. Akoby bola psychicky viac labilná než kedykoľvek predtým.

Schúlila si kolená k hrudi a objala ich. Nezačula kroky za ňou. Uvedomila si, že je niekto pri nej až vtedy, keď cez ňu hodil plášť kľakol si k nej a zozadu ju objal. Spanikárila, no nemala silu sa brániť. Zacítila jeho vôňu a ten dotyk bol taký familiárny, že hneď vedela o koho ide. Nechápala prečo síce nie je na halloweenskom plese a prečo sem nešiel skôr, ale vedela prečo tam bol. Preto prečo ona. Kvôli ich výročiu.

"Som idiot, takže mi odpúšťať nemusíš, ale nič nie je tvoja vina.." šepol starostlivo. A namiesto toho, aby ho od seba odtlačila si len sklonila hlavu a nechala ho, nech ju uteší v svojom náručí.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Snapeova Snapeova | Web | 24. listopadu 2015 v 21:35 | Reagovat

To byla moc hezká kapitola, trochu emocionální. :)

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 2. prosince 2015 v 14:12 | Reagovat

Jééj toto bola asi najlepšia kapitola vôbec. úplne super, tajomne, pochmúrne, emocionálne.. ♥

3 ♥♥Veronika♥♥ ♥♥Veronika♥♥ | Web | 6. června 2016 v 1:07 | Reagovat

jéééé, jéééé, jééééé! tak nádhherná kapitola a ten konec! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama