Žijem pre vás! 9 - 0%
Dragon Princess 4 - 20%
Clarksnová, ty sa nezdáš! 6 - 0%
Don't be so serious! 15 - 65 %
(aktualizácia 22.3. 2016)


Kapitola 5 - Chraplák a iné pohromy

17. února 2015 v 21:16 | Nessa |  Don't be so serious!
Ja tie názvy už nebudem riešiť. Proste ďalšia blbosť.. :D Diel bol dopísaný asi pred týždňom a teraz už budem nabiehať na štýl, že diely sa budem snažiť napísať za týždeň. Šestka je totiž len rozpísaná.. ale už ju mám takmer dopísanú :D Ja každý diel píšem štýlom "čo mi príde pod ruku" :D (a potom to dopadá takto ako táto kapitola) Konečne sa začne trochu črtať príbeh, ktorý má byť pointov, tak snáď sa bude páčiť. A konečne pôjdeme plynule na jednom mieste a nebudú sa preskakovať scény - weeeeeeeeay :D



***

Ozvalo sa klopanie na dverách jej izieb. Tak nejak nerozmýšľala nad tým, kto by to v túto nočnú hodinu mohol byť, pretože to mohol byť len Remus. Jedine žeby išlo o nejaké učiteľské záležitosti - na tie však nemala teraz veľmi nervy. Otázne bolo či mala nervy vôbec na Remusa.
Prevrátila očami a postavila sa z kresla. Na hlave mala turban, pretože pred chvíľou vyliezla zo sprchy a vlastne už plánovala ísť spať, pretože sa jej konečne podarilo oznámkovať domáce úlohy všetkých žiakov. Bola mierne prekvapená prvým ročníkom.. ale sklamaná všetkými ostatnými. Našli sa síce výnimky, no bolo ich prapodivne málo. Akoby druh "inteligentných" postupne vymieral.

"Čo tu strašíš?" spýtala sa ho, keď otvorila dvere namiesto pozdravu.
"Nemyslela si si, že sa z toho rozhovoru vyvlečieš, že?" nadvihol obočím a bez vyzvania prekráčal okolo nej dnu. Zavrela za ním dvere a keď vošla do spálne, tak ho už videla hodeného na posteli. "Nedostaneš ma odtiaľto, kým mi nepovieš, čo sa stalo."
Nepríjemne na neho pozrela: "Myslela som, že túto časť už máme za sebou." Bol to taký ten pohľad, ktorý jasne značil, že sa jej o tom nechce rozprávať. Čo fakt nechcelo. Rada by si trochu pospala predtým, než sa zas vrhne do toho týždňa plného stresu. "Proste ma naštvali ľudia v Rokville. Jasné?!" trochu na neho zvýšila hlas. Nepáčilo sa jej, že sa do toho stará. Ani to, že mu musí klamať.. pretože najradšej by mu to všetko povedala.
"Keď si naposledy použila takúto výhovorku, tak si potom bola tri týždne mimo, kým z teba vyliezlo, čo po tebe chceli." Nedôverčivý tón v jeho hlase prevažoval, no taktiež celá veta vyznela akosi ustarostene. Poznal ju natoľko, aby vedel, že sa niečo dialo.
"A bla, bla, bla. To bolo dávno," snažila sa to zahovoriť a potom sa hodila na posteľ vedľa neho. Turban jej popritom skĺzol dole z hlavy, no to jej vonkoncom nevadilo. No a čo. Posteľ sa usuší a vlasy.. tiež. Tak to bolo fuk, nie?
"Áno. Ale na tvoju smolu viem, že sa niečo stalo a popieraním ma len utvrdzuješ v tomto názore. Tak sa nehraj na malé decko, ani na ľadovú kráľovnú, poď sem a povedz mi čo sa stalo," otočil sa nabok a natiahol ruky smerom k nej na znak toho, že to svoje "poď sem" myslel smrteľne vážne.

A to ju dostalo. Už dlho nebolo človeka, ktorý by ju chcel objať a ešte k tomu ju utešiť. To ju teraz zlomilo - nečakala, že Remusovi sa to podarí. Teraz. Predtým by stačili prvé dve vety a bola by v slzách.
Pretočila sa tiež na bok, posunula sa a schúlila sa k nemu. Rukami ho obopla, kde sa dalo a hlavu položila na jeho hruď. Pomaly jej po lícach začali stekať slzy a bolo počuť tlmené vzlyky. Remus sa tváril trochu zarazene, že sa mu podarilo ju rozplakať a taktiež vzápätí aj viac ustarane. Predsa len ona nebola človek, čo by sa takto zrútil kvôli nejakej maličkosti. Takto ju snáď videl len dva razy v živote, no teraz toho na ňu bolo proste priveľa.
"Nemôžem ti to povedať.." šepla smerom k nemu po chvíli a potom nasala jeho vôňu. Poznala ju až priveľmi dobre. Mydlo z bambuckého masla, ktorého aróma bola prebíjaná pomarančovou kôrou. Snáď prvý darček, ktorý mu kedy dala na Vianoce. A odvtedy si to mydlo kupoval stále.. a pre ňu to bol vždy rezervný darček, keď sa jej nepodarilo nič vymyslieť. Prípadne sa jej nechcelo. To skôr.
V uvedomení toho, že si to bude aj tak celé musieť nechať pre seba, sa rozvzlykala ešte viac.
"Lorrie.." šepol jej Remus chlácholivo do ešte stále mokrých vlasov a pritisol si ju k sebe ešte viac. "Všetko bude dobré."

***

Nie.. ráno sa bohužiaľ nezobudila samovoľne. Začínala mať pocit, že to na Rokforte nebolo ani možné. Zobudilo ju opäť raz klopanie. Keďže však v hlave mala len prázdno a bola ešte otupená zo spánku, tak ju ani nenapadlo rozmýšľať nad tým kto to bol. Problém nastal, keď si uvedomila, že klopanie neprestáva. Avšak toto, aby zlomilo jej vôľu a donútilo ju otvoriť oči? Ani ju nehne.

"Si totálne mimo," skonštatoval jej vnútorný hlas.
"Ja viem," odpovedala chrapľavým hlasom, ktorý teda ani náhodou nebol podobný jej normálnemu hlasu. Akurát nechápala prečo tak chrapčala. Väčšinou má ráno mierne zastretý hlas, ale toto? Toto sa jej stávalo len v pár prípadoch. Keď bola deň predtým totálne na mol alebo fajčila alebo plakala.
S tou myšlienkou prišiel z mozgu surový impulz otvoriť oči a ona si uvedomila, že ten jej "vnútorný hlas" nebol nik iný ako Remus, ktorý sa skláňal priamo nad ňou a pobavene sa uškŕňal.
"Veľmi vtipné.." šepla tým svojim úžasným chraplákom a následne sa jej vybavili udalosti z večera. Už si spomínala. Zrútila sa. Asi by bolo lepšie, keby si to nepamätala. "Keď sa tak úžasne bavíš, tak choď otvoriť dvere."
Remusov úškrn sa ešte rozšíril: "Iste. Aby sa rozšírilo po hrade, že spolu trávime vášnivé noci a že si sem bola prijatá preto, lebo bez teba nevydržím ani minútu." Keď to takto hovoril, tak to dávalo zmysel, no jej sa vonkoncom nechcelo. No vyzeralo, že ten človek čo klopal, začal strácať trpezlivosť lebo jeho klopanie bola stále viac a viac intenzívne.
"Fajn," zavrčala, čo fakt nemusela robiť, pretože jej hlas bol ešte stále celkom mimo a ona mala čo robiť, aby sa nezadrhla slinami. Potom sa tak nejak pomaly dotackala k dverám a bolo jej vonkoncom jedno ako vyzerala. Mala na sebe košeľu a k tomu dokonca aj šortky, tak snáď by sa nikto neodvážil pozastavovať nad týmto faktom.

Stlačila kľučku - celkom rýchlym pohybom doslova rozrazila dvere a ocitla sa tvárou v tvár zarazenému Blackovi. Hľadela na neho, akoby si ani neuvedomovala kto tam stál.
"Čo tu chceš?" povedala vražedným tónom. Fakt nemala na Blacka náladu takto po ráne. Mala ho plné zuby na spoločných hodinách, raňajkách, obedoch, večeriach a prípadných poradách kvôli osnove. Pre Merlina. Ona od neho chcela posledných x rokov svätý pokoj a potom spravila najväčšiu chybu v svojom živote a to príchod sem, kde ho každý deň musela vystáť až niekoľkokrát.
"Vidieť, že niekto nevstal zrovna pravou nohou z postele," skonštatoval namiesto pozdravu, či odpovede na otázku.
"Sirius?" ozvalo sa zozadu a ona si pri tej vete musela radšej dať ruku pred oči.

"Toto sa nedeje, nič z tohto nie je skutočné, idem spať.." začala si mumlať sama pre seba, nechala Blacka Blackom a poslepiačky kráčala smer posteľ. Síce párkrát zakopla, ale to jej mohlo byť fuk. Lepšie ako začať riešiť s Blackom prečo sa Remus práve nachádzal u nej a ešte k tomu v posteli. Dostala sa až k nej a keďže netušila kde sa presne nachádzal Remus, tak sa proste hodila tam kam uznala za vhodné. Pravdepodobne mal šťastie, keďže necítila, žeby mu priľahla nejakú končatinu. Šikulka.

"Vysvetlí mi niekto, čo sa tu deje?" Vedela, že sa snažil, aby to neznelo naštvane, ale pokojne a vyrovnane. Ale tiež vedela, že to bola len zástierka a že zúril. Lebo ho poznala. Aj keď dôvod jej zostával neznámy. Bola by ich vec, aj keby tam husi strieľali, takže Black sa do toho nemal čo montovať.
"Upokoj sa, Tichošľap." Ó áno. Aj tento tón poznala veľmi dobre. Vĺčik so stiahnutým chvostom sa snažil všetko brať rozumne. Toto bude sranda. Pre ňu.. pre nich asi nie.
"Ja som dokonale pokojný," zaškrípal zubami Black. Keďže mala zavreté oči, tak netušila kde bol, ale vedela, že zatiaľ sa Remus stihol postaviť z postele. Takže pravdepodobne teraz stáli niekde oproti sebe a prepaľovali sa pohľadmi.
"Lebo tak vyzeráš," uštipačne poznamenal Remus. Vyzeralo to tak, že nie len Black bol naštvaný, ale že sa to začínalo presúvať aj na nášho vlkolaka.
"Tak si predstav, že človek nasleduje radu svojho najlepšieho priateľa a ide všetko vysvetliť. Klope ako blázon tri hodiny a napokon ho tu nájde ležať v posteli s.. ňou!" vyzeral, že už-už išiel na konci povedať niečo iné, no potom si to rozmyslel. Toto ju zaujímalo.. a zároveň trochu štvalo. Mala snáď meno. A okrem toho nechcela, aby potom túto svoju hádku zvaľovali na ňu.

Naveľa otvorila oči a posadila sa. Premerala si ich pohľadom a videla, že sa všetko dialo tak ako predpokladala. Vážne tam stáli a prepaľovali sa vražednými pohľadmi. Ako keby sa pripravovali na duel alebo čo.
"Mám pre vás návrh." Odmlčala sa, pretože jej hlas bol mimo. To mala z toho, že sa zrútila a potom revala až do zaspatia. "Black - vypadni. Remus.." Toto jej mozog trochu nedomyslel.
"Zostaneme pritom, že Black vypadne."
Najväčšia múdrosť sveta. Obidvaja na ňu pozerali ako na debila.
"Mám lepší nápad," ozval sa Remus a ona v tú chvíľu vedela, že sa jej to nebude páčiť. "Idem ja. Ty a Tichošľap sa potrebujete porozprávať."
"Ak ma tu s ním necháš, tak ti to nikdy neodpustím," zavrčala na neho výhražne, no on sa ani neotočil. Nebral ju vážne.. akoby aj. Začula za ním len buchnutie dverami.

"Ešte niečo chceš dnes pokaziť, Black? Lebo ak nie, tak ti veľmi rada zopakujem to, čo som ti povedala pred chvíľou - VYPADNI."
Naspäť sa hodila na posteľ a zababušila sa do periny so zatvorenými očami. A chvíľu bolo ticho. Na moment si myslela, že to vážne vzdal a že teraz odíde, no nestalo sa. Namiesto toho zacítila ako sa posteľ na kraji prehla pod jeho váhou.
"Môže ti to byť hocijak nepríjemné, ale potrebujeme sa porozprávať."
"Nie Black, nepotrebujeme. Jediné, čo ja potrebujem je svätý pokoj od teba a od Remusovej snahy dať všetko do poriadku. Ja sa nepotrebujem meniť a keď potrebuješ meniť niečo ty na mne, tak holt - choď s tým láskavo doriti."
Neplánovala toho toľko povedať. Vlastne vôbec neplánovala ešte niekedy rozoberať, čo sa vtedy stalo. To, že jemu sa to hnalo hlavou všetky roky, čo bol v Azkabane jej mohlo byť fuk. Celé jej to mohlo byť fuk.
"Ani trochu sa nehanbíš?" hlesol a z jeho hlasu zacítila dva pocity, ktoré prevažovali. Hnev a zúfalstvo.
"Prečo by som mala? Si ten jediný, kto by sa mal hanbiť."
"Hodila si sa do Slizolinu viac ako som si myslel," šepol a jej sa to zaborilo priamo do srdca. Bolo to podlé a kruté a napriek tomu, že vedela, že do Slizolinu patrila, tak od neho to neznelo fér. Už len počula ako sa zodvihol a pomaly kráčal preč.
"Možno nie som jediná, kto sa nehodil do svojej fakulty." Jej sluch bol natoľko dobrý, že počula, že zastal a stuhol. No nič jej na to nepovedal a jednoducho odišiel. A v tom momente pochopila, že to, čo povedala mu mohlo spôsobiť oveľa viac bolesti, než pôvodne zamýšľala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 naruto109 naruto109 | Web | 20. února 2015 v 18:12 | Reagovat

hezký díl :)...a překrásný design :)

2 Aya Aya | Web | 22. února 2015 v 9:06 | Reagovat

Neeee, takhle to skončit nemůže!!! :D Nenenenene!! To je moc i na mě a asi se z toho konce sesypu jako Lor na začátku! :D >< Tohle byla super kapitola, moc se mi líbila a straně mě bavila.Bylo to dobře dramatické a hezky napsané. A líbilo se mi, jak se zachoval Remus. ^^
Aww, já mám rada tvoje názvy kapitol. :D snad bude pokračování brzy ...

3 Nessa Nessa | Web | 22. února 2015 v 19:38 | Reagovat

[2]: Pokračovanie snáď bude zajtra alebo v utorok. Uvidím, kedy sa mi ho podarí dopísať :D

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 2. prosince 2015 v 13:52 | Reagovat

och chudák chlapci, ale.. mám rada silné ženy, ktoré vedia čo chcú :D

5 ♥♥Veronika♥♥ ♥♥Veronika♥♥ | Web | 5. června 2016 v 19:05 | Reagovat

jů, krásný, Sirius jí asi chce, ale ona zas Remuse, zatím :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama