Žijem pre vás! 9 - 0%
Dragon Princess 4 - 20%
Clarksnová, ty sa nezdáš! 6 - 0%
Don't be so serious! 15 - 65 %
(aktualizácia 22.3. 2016)


Spomienka zapadnutá lístím

15. srpna 2014 v 17:38 | Nessa |  Jednorázovky
Je to niečo, čo som napísala už nejakú tú dobu dozadu. Bol to úvod do príbehu mojej postavy na jednej rpg stránke, no už tam nehrám a prišlo mi smutné, aby to len tak zapadlo prachom, lebo sa mi to svojim spôsobom strašne páči. Je možné, že takýchto jednorázoviek spravím viac práve zo života tejto postavy (samozrejme tam nepoužijem reálie z rpg stránky). Uvidíme..
V každom prípade.. aj vám to príde také netypické? Pre mňa a ten môj "štýl" písania?



Prvá spomienka je mlhavá, no nezabudnuteľná. Prvé čo si pamätám je svetlo. Pre mňa oslepujúce a prenikavé. Akoby som v živote nevidela niečo také..

***
"Kde som?"

***

To keby som vtedy vedela. Nevedela som nič. Nevedela som kto som, kde som a ako som sa tam dostala. Okolo mňa bola len krv - moja vlastná. Z rezných rán po celom tele. Pamätám sa, že hlava mi neskutočne trešťala a nedokázala som sa postaviť. Ležala som na lístí a po chvíli mi došlo nejakým spôsobom, že som v lese. Okolo mňa nebolo počuť žiadne zvuky, okrem tých čo som sama vydávala len tým, že som dýchala a snažila sa pohnúť. Snažila sa - pretože mi to nešlo. Necítila som bolesť z rán, to nie. Skôr som mala ťaživý pocit, že som stratila niečo mne vzácne.
Neviem ako dlho som tam nakoniec ležala. Kľudne to mohlo byť celé hodiny, no ocitla som sa napokon na nohách. Tu sa moje spomienky zas trochu strácajú, ale to čo si ďalej pamätám je až brána do nejakej dedinky. Pri nej som padla na kolená a nechala nech dážď, ktorý padal z oblohy umývať moje rany a tiecť po mojej tvári.
Až neskôr ma tam našli ľudia. Nepamätám si ich tváre. Tá moja totiž bola nasmerovaná do neba na šedú oblohu. Preniesli ma niekam. Pravdepodobne to bola nemocnica, ale istá si tým nie som. A to je všetko.. ten deň sa v tom momente už pre mňa skončil.

***

"Kde som?"

***

Áno.. opäť tá istá veta, ktorá spustila haravaru po celej nemocnici. Všetci tam sa mi snažili povedať kde som, niektorí chceli aby som im zas ja rozprávala o sebe. Možno boli sklamaní a možno aj nie, keď som im povedala, že neviem.
"Musíš vedieť ako sa voláš nie?" Nie, nemusela som to vedieť. Postupom času sa s tým zmierili. V nemocnici som naďalej musela zotrvať, no občas som mala dovolené ísť sa poprechádzať po svete so sprievodom, ktorý mi vždy robila Evy. Pani Evelynn - tak ju volali ostatní. Ja som si však mohla dovoliť ju volať Evy. Páčilo sa jej to viac ako hocičo iné a tak som pritom zotrvala. Evy ma brávala do lesov, na prechádzky po meste a na iné miesta. Skúšala a pýtala sa ma či si niečo nepamätám, no viem, že v kútiku duše tušila, že ja si na nič nespomeniem.Hovorila mi rôzne veci. Rozprávala mi o histórií toho mesta a sveta, povedala mi príbehy, ktoré už v živote nebude nikto môcť počuť a legendy, o ktorých sa nikomu ani nesnívalo. Tiež ma toho veľa naučila a nielen za ten čas v nemocnici, ale aj roky potom. O tom však teraz nechcem hovoriť.


***

"Jeseň je jedno z najkrajších období života. Mala by si byť šťastná, že práve vtedy sa tvoj príbeh začal."

***

Túto vetu som počula od Evy v posledný jesenný deň. Prvý sneh ešte ani nenapadol, no listy zo stromov už dávno nepadali, ale ležali na chladnej zemi. Sedeli sme v parku pred nemocnicou a mne sa taktiež v ten deň končil pobyt v nej. Nevedela som čo bude so mnou. Evy mi nič nepovedala a lekári takisto. Avšak zbytočne som sa bála..

***

"Poďme domov.."

***

Tá veta mi zaznela v ušiach ako pohladenie samotným svetlom. Nemôžem na to zabudnúť. Môj vždy neutrálny výraz sa v ten posledný jesenný deň zafarbil všetkými farbami dúhy a ja som sa po prvý krát usmiala.



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Aya Aya | Web | 17. srpna 2014 v 14:25 | Reagovat

Tohle je úplně první povídka, kterou od tebe čtu.:> Abys věděla, chci si přečíst i ty starší, jen si musím najít čas! ^^
Píšeš moc hezky. Tohle bylo opravdu zvláštní a trochu netradiční, ale dotklo se mě to a fakt jsem si to užila. Já moc podzim nemám ráda, ale nějak... Nevím, jestli se to nemění a i díky této povídce. Byla krásná. T^T

2 Rik-chan Rik-chan | E-mail | Web | 18. srpna 2014 v 10:58 | Reagovat

QwQ to je uplně úžasné :'333333 boží.. vážně pěkná~~ x33

3 Saki Saki | Web | 18. srpna 2014 v 16:28 | Reagovat

Woah, tiež je to prvá, ktorú od teba čítam, ale musím ti povedať že sa mi to moc páčilo. Píšeš veľmi príjemne, takže mi čítanie strašne rýchlo utieklo^^ Fakt veľmi podarený kúsok, mám rada také.. Zvláštne veci, čo nie sú zrovna tak obľúbené ako typické FFky ^^

4 calime calime | Web | 19. srpna 2014 v 11:17 | Reagovat

Jee to bylo hezké...takové já nevím...asi bych řekla hodně citově zabarvené, protože to ve mě dokázalo zanechat silný dojem. Moc se ti to povedlo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama