Žijem pre vás! 9 - 0%
Dragon Princess 4 - 20%
Clarksnová, ty sa nezdáš! 6 - 0%
Don't be so serious! 15 - 65 %
(aktualizácia 22.3. 2016)


Posledné slová

13. října 2012 v 13:28 | Nessa |  Jednorázovky

Stredne dlhá jednorázovka na tému Naruto :)


Bol večer. Vracala som sa práve domov a popritom som lízala zmrzlinu. Obloha bola jasná a široko ďaleko nebol vôbec nikto. Počula som mierny šum lístia, no nefúkal vietor. Mala som pocit, akoby ma niekto sledoval. Predo mnou sa vzápätí zjavil nejaký človek odetí v plášti a skôr ako som stihla hocičo urobiť, pocítila som bolesť na zátylku.

Zobudila som sa. Ležala som na studenej zemi v nejakej tmavej izbe. Popravde, mala som na očiach nejakú pečať, ktorá mi nedovoľovala ich otvoriť, takže som len hádala. Zjavne bol už deň. Bol tam zatuchnutý vzduch ako v nejakom podzemí či pivnici. Mala som spútané ruky nejakým povrazom, ktorý nedovoľoval použiť chakru. Začula som kroky z chodby a vzápätí cvakajúcu zámku. Do izby vstúpil nejaký človek. Povedal mi mužským hlasom: "Poď so mnou, Orochimaru-sama ťa očakáva!" To meno mnou zatriaslo.
"Orochimaru? Čo odo mňa chce?" pomyslela som si, no poslušne som vstala a nechala sa ťahať za ruku. Ten muž mal napodiv celkom jemnú ruku. Zastal a tak som zastala tiež.
"Tu je, pane."
"Nevyzeráš byť moc silná... však uvidíme," zdalo sa mi to alebo sa zasmial? Počujem kroky ktoré prichádzajú zozadu. Je tu ešte niekto. Ten niekto práve zastal pri mne.
"To je to dievča?" spýtal sa prichádzajúci. Ale ten hlas... určite som ho niekde už počula. To je predsa-!
"Sasuke-kun, je to ona?" spýtal sa Orochimaru svojím slizkým hlasom.
"Myslím že áno," povedal a prechádzal okolo mňa, "áno je to ona." Teraz to potvrdil a zastal.
"Chcem vedieť čo dokáže," povedal Orochimaru. Ten čo ma tam priviedol mi prerezal povraz na rukách a ja som opäť mohla používať chakru. Pocítila som náraz zo strany Sasukeho. Takže tak to Orochimaru myslel, mám zo Sasukem bojovať. Vycítila som jeho chakru za sebou a tak som sa tam otočila. Snažila som sa ho trafiť taijutsu ale vždy keď som ho mala na dosah ruky uhol. Nie je jednoduché trafiť sa do niekoho keď nemôžete používať svoje oči.
Vedela som že takto to už dlho nevydržím a on akoby to cítil použil nejaké ninjutsu ktoré ma odhodilo o stovky metrov ďalej a ja som upadla do bezvedomia.

Zobudila som sa keď ma niekto niesol späť do cely. Mala som rezné rany po celom tele a zdalo sa mi, že aj pár zlomených rebier. V cele ma ten niekto ošetril a pri jeho dotyku som spoznala muža ktorý ma odprevádzal k Orochimarovi.
Obväzoval mi rany obväzom. Teda, aspoň myslím. Všetko som vnímala len zbežne, pretože som stále bola omámená bolesťou.
"Teraz si odpočiň," povedal muž a potom som už len začula zatvorenie dverí a štrkot kľúča.

A potom nasledovali hodiny, dni a mesiace tmy. Raz za čas - myslím, že to boli zhruba dva dni i keď bol môj pojem o čase nulový, mi dali nejaké jedlo. Vodu som mala k dispozícií celý deň, aspoň smädom som netrpela. No tréningy so Sasukem zhoršili môj zdravotný stav natoľko, že ma už prestali zamykať. Nebola som schopná ani zistiť kde sú tie dvere a vyjsť z nich bez toho aby ma neodvliekli späť. Pár krát som sa o to pokúsila, no bezúspešne.

Viete, niekedy proste stratíte všetko. Šťastie, zdravie, lásku, rodinu a nakoniec aj nádej. To sa stalo aj mne. Stratila som to, všetko. Občas som sa strhla pri prudkom otvorení dverí a na chvíľu vo mne zaiskrila nádej, no potom vždy len vysvitla prítomnosť niekoho nežiaduceho. Nemalo to zmysel. Nič. Nechápala som prečo si na to všetko vybrali mňa. Bez svojich očí som bola neschopné nemohlo a tréningy so Sasukem boli len fyzickým týraním, nie ozajstným tréningom pre neho. Jeho úrovni som sa ani zďaleka nerovnala tak na čo to všetko sakra bolo?!

Zrazu sa otvorili dvere a ja som mierne strhla hlavu tým smerom. Sedela som v rohu miestnosti, schúlená v klbku. Ten istý muž ako vždy ma vytiahol na nohy, podoprel a zobral ma von. Vedela som kam ideme. Vedela som, že znovu budem zbitá ako pes a že moje modriny sa znovu budú pomaly hojiť. Tentoraz to však bolo trochu iné ako predtým. Dali mi z očí dole tú prihlúplu pásku - teda sám Sasuke mi ju dal dole. Ten muž.. už tam nebol. A to som ho tak chcela v tej chvíli vidieť, pretože on bol jediným mojím "svetlom" v temnote. Najprv úplne na začiatok som videla všetko rozmazane a svetlo mi bilo do očí. To Sasukemu ale vôbec nevadilo a zaútočil na mňa plnou silou. Snažila som sa brániť, no moje oči si neprivykli na svetlo a mala som pocit, že ich nemám prepojené s ostatným telom. Bolo to zvláštne.
Keď ma Sasuke konečne zbil na dostačujúcu mieru pre neho, znovu mi zaviazal oči. Potom prišiel ten muž a odniesol ma. Tentoraz ma však nezačal liečiť. A v tom momente ako som začula čepeľ katany mi bolo všetko jasné.

"Potrebujem ešte predtým niečo vedieť," povedala som chrchľavo a sotva to bolo počuť. On to však počul, pretože sa ku mne prestal približovať a len čakal na mieste.
"Aké je tvoje meno?" spýtala som sa znovu takým istým hlasom ako predtým.
"Yakushi Kabuto," povedal. To boli posledné slová, ktoré som počula v tomto živote.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama