Žijem pre vás! 9 - 0%
Dragon Princess 4 - 20%
Clarksnová, ty sa nezdáš! 6 - 0%
Don't be so serious! 15 - 65 %
(aktualizácia 22.3. 2016)


Krutosť života

27. července 2012 v 22:38 | Nessa |  Jednorázovky
Tak toto je krátka smutná próza. Neviem čo ma to popadlo ale som vďačná že som to mohla napísať :)


Slzy mi stekajú po tvári. Sedím v húpacom kresle a pohojdávam sa. pozerám pritom z otvoreného okna na hviezdy, ktoré žiaria na čiernej oblohe a premýšľam. O tom čo sa stalo teraz, vtedy aj o tom čo sa ešte len stane..

Keď som bola dieťa mala som naivné sny. Sny o tom že sa stanem kunoichi, ktorá privedie svet k mieru. Aká som bola vtedy naivná! Myslela som si že niečo zmôžem s týmto skazeným svetom. Až teraz som konečne pochopila že tento sen sa nikdy nemôže stať realitou. Premrhala som toľko času svojho života na úplné zbytočnosti. Teraz mám osemnásť a môj život išiel len dole kopcom. Teda až na jeden čas... Čas keď som poznala jedného chlapca. Živo si pamätám jeho prenikavý pohľad bielymi očami, poloúsmev a najmä jeho meno.. Jeho meno mám vyryté v hlave a nedokážem sa ho zbaviť. Akoby bolo zaryté niekde hlboko v mojej mysli, v tej časti na ktorú človek proste nikdy nezabudne.

Chvíľu ešte nehybne pozerám na hviezdy a potom sa rozhodnem. Odídem. Preč z domu v ktorom vládol smútok. Preč od ľudí, ktorí mi spôsobovali iba bolesť. Nie.. vlastne nie. Ja neodídem. Ja utečiem. Pretože nechcem čeliť svojej minulosti. Nedokážem to... nechcem to.

Vstanem z kresla a narýchlo zhrabnem z kúta miestnosti katanu. Viem že je to v mojej situácií až k neuvereniu ale nechcem zomrieť. Až priveľmi sa bojím smrti. Bojím sa, že by si potom na mňa nikto nespomenul. Nikto by nepoznal moje meno. Preto utekám. Utekám žiť. Možno raz nájdem toho chlapca. Teraz to už musí byť muž. Určite bude aj uznávaný a silný. Naposledy som ho videla keď som mala šesť. Odvtedy sa mi o ňom iba snívalo a mátal ma v myšlienkach. Dúfam, že ho stretnem. Viem.. možno si na mňa nespomenie. Možno mi to spôsobí iba väčšiu bolesť. Ale predsa mám nádej... Aj keď len malú mám ju. Keby som mala niekoho kto ma pozná, povedala by som že o mne všetci hovoria, že aj cez moje utrpenie som nikdy neprestala veriť. Keby.

Pomalým krokom vyjdem z domu. Otočím sa. Áno, je to bolestivé ale naposledy si spomeniem na minulosť. Na všetky roky utrpenia. Potom sa odvrátim a začnem bežať. Až za dedinou spomalým a prezriem si cestu. Vyberiem sa smerom do Konohy. Možno hádaš prečo. Ak hádaš to, že by tam mohol byť ten chlapec, hádaš správne. Áno, mal by tam byť.
Automaticky rukou zablúdim k svojmu krku a chytím sa prívesku so znakom jing a jang. Ten prívesok mi dal. Nosím ho od tej doby stále a stále vyzerá ako nový. Pousmejem sa a pozriem na cestu pred seba.
"Konečne sa znovu stretneme... Neji."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Strašidlo Sofia Strašidlo Sofia | 28. července 2012 v 15:04 | Reagovat

jj. rada by som zahrala rpg :D a kde je tá recenzia? :D by som kukla :D

2 Haru Haru | Web | 16. října 2012 v 19:52 | Reagovat

Hezké :) kolikpak ti je? tohle by se mi líbilo jako závěr, myslím že  by z toho mohla být perfektní delší povídka :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama